od novembra 1989 po marec 2012

Autor: Eduard Krištof | 16.12.2011 o 20:12 | (upravené 16.12.2011 o 21:56) Karma článku: 6,33 | Prečítané:  943x

O tom čo som čakal od udalostí v  novembri 1989 a čoho sa pravdepodobne nedočkám ani vo voľbách a ani po voľbách v marci 2012. O snoch a skutočnosti. O demokracii a totalite. O budúcnosti a minulosti.        

     V novembri 1989 som bol mladý človek plný elánu a snov. Mal som zaujímavú a na tú dobu slušne  platenú prácu a bol som hrdým otcom dvoch malých dcér . Keď to prišlo a prišlo to tak nebadane /nie so strieľaním ako v Rumunsku, nie s tankami ako v Poľsku, nie s obrovským vysťahovalectvom ako v NDR/ jednoducho česky povedané "sametová revoluce". Sľubovali sme si lásku, slušnosť, pravdu a vydržať  /ako v pesničke /. Poznám spústu ľudí, ale tých ktorí boli novými pomermi nejako zvlášť nadšení  bolo málo. Každý mal obavu čo z toho bude. /mali sme predsa svoje istoty - zamestnanie, príjem, stavali sa byty, nízke ceny vecí bežnej spotreby a pod. /Potom prišli akože slobodné voľby. Namiesto  5-iatich strán, z ktorých 4 boli menšinové a závislé na  KSČ  sme si vybrali niečo "in" a potom to prišlo.
      Ale ešta trochu nazad. V tých prednovembrových dobách niektorí hovorili o  tom ako by bolo dobré cestovať bez všelijakých povolení na západ.
     O tom ako by bolo dobré v prípade niektorých povolaní podnikať.
     Aké by to bolo fajn keby sa deti dostávali na vysoké školy normálne bez toho aby ich kádrovali  v zmysle, či oni alebo rodičia  chodia do kostola. 
     O tom aké by bolo fajn aby sme mohli vyjadriť slobodne svoje názory v tlači, televízii, rozhlase, alebo len tak na ulici.
     O tom aká je fajn neviditeľná ruka trhu.
     O tom ako by bolo fajn zarábať tak ako je to na západe.
     O tom ako by bolo fajn mať doma auto, audiovizuálnu techniku ako na západe a kopu iných vecí.
No a potom to naozaj prišlo. Slovensko sa vzdalo na základe Havlovej humanity zbrojárskych podnikov /hoci česi zbraňami zásobovali a zásobujú svet stále/ a začali sme cítiť  čo je nezamestnanosť lebo tieto podniky zamestnávali desaťtisícky ľudí. Nikoho nenapadlo začať s výrobou áut ako je tomu teraz a to sme mali všetky predpoklady. Prišla malá privatizácia, kde sa malé prevádzkárne /o ktorých ľudia snívali/ dostali do rúk tých, ktorí v nich dovtedy  pracovali  a začali sme podnikať a dneska sú podnikateľmi aj tí čo nechcú, lebo zamestnávatelia predsa nebudú mať na starosti s papierovačkami na nejakých zamestnancov a tak sú dohodári a živnostníci aj zdravotné sestričky.  V  dosť veľkej miere sa drobné prevádzkárne  dostali v tzv. holandských dražbách aj do rúk rôznych špekulantov a podvodníkov.  /A bolo po láske a slušnosti/.
     Začali sme cestovať na západ ale akosi oficiálne nás tu nikto nechcel zamestnať nešlo to veď si tu bránili svoj pracovný trh a záujmy. Tak sme si to tam aspoň okukli a časom sa situácia začala meniť. To vtedy keď na západe zistili že sme dosť vzdelaní, vieme makať  a že z nás môžu vyžmýkať všetko za oveľa menší peniaz ako z ich domácich.
     Začali sme sa vyjadrovať.
     Nastala všeobecná náboženská sloboda a deti mohli chodiť do škôl podľa toho ako si vybrali a ako urobili skúšky a v niektorých prípadoch ako mali na úplatky /napríklad na právo, lekárske fakulty a pod./ Tie úplatky tu boli aj predtým - pozn. autora.  Dneska sa už ale na vysoké školy dostáva každý kto má len trochu záujem a podľa dnešných správ 60 % populačného ročníka bolo prijatých na vysoké školy. Ukázali sa charaktery aj to, koľko je v skutočnosti veriacich aj tých, čo ľahko prevrátili kabát, hoci čítal som aj článok, že prvým komunistom na svete bol Ježiš Kristus a bol to veľmi zaujímavý článok.
     Prišla veľká privatizácia hoci si myslím že ju nikto nečakal  a nechcel /a privatizuje sa dodnes./ bola tu a zrazu nič nebolo všetkých ale všetko bolo niekoho. Niekoľko stoviek ľudí si privlastnili veľké podniky, výrobné prostriedky, ktoré dovtedy patrili všetkým. /veď teda aj im/. Zo zlého vlastníka štátu odišli hmotné statky na rôzne elity, ktoré ťahali dovtedy nitky v tomto štáte tak aby sa k týmto hmotným statkom dostali.  Ale keďže nevedeli tieto veci riadiť odborne dovtedy /lebo tí privatizujúci boli vždy niekde v zákulisí/ nevedeli to ani potom a podniky padali niekedy úmyslene, niekedy neúmyselne pod tlakom zahraničného kapitálu a konkurencie ako hnilé hrušky. 
Prišiel zahraničný kapitál a všetky výdobytky /autá , videá, CD, DVD, výpočtová technika mobily a množstvo iných vecí o akých sme ani nesnívali./ Zárobky sú síce nominálne vyššie ale ich reálna hodnota je porovnateľná. Začali sme žiť moderne  s dobou /skrátka prispôsobili sme sa tomu čomu sem sa prispôsobiť museli/ , začali sme žiť na dlh /kým dovtedy sme skôr sporili sebe aj svojim deťom/ a niektorí sa začali  správať trhovo /čo vidíš trhni. Za tie roky štát a jeho predstavitelia rozpredali takmer všetky zlaté nosnice /SPP, elektrárne, Slovnaft, Trtanspetrol a pod./ a istoty ktoré mal malý človiečik boli tatam. Z takmer 100 percentenj zamestnanosti sa stala len spomienka. 
     Vzťahy sa zhoršili. Zabudli sme na lásku, pravdu, ideály, naučili sme sa hľadieť len  na seba a pre seba a politici - /tí minulí, čo  nám chystali svetlé zajtrajšky sú už na dôchodkoch/ nám obyčajným ľuďom zo života robia peklo na zemi. Čo bolo už nie je a ani nebude  /nízky dôchodkový vek, pôžičky na bývanie a zariadenie  s nízkym úrokom, isté zamestnanie, úplne bezplatné zdravotníctvo, školstvo/
     Jediné čo je,  je arogancia vládnej mašinérie ktorá aj napriek tomu že 
- nás postupne priviedla do stavu v akom sa nachádzame neváha radiť ako ďalej /hoci to čo radí nikdy neuskutočnila a ani sa o to nepokúsila a bohužiaľ ani to nemala v pláne uskutočniť/,
-  si postupne rozdala všetko čo tento štát mal a na čo mal dosah a   rozdáva aj to čo by mohli mať naše deti a naši vnuci ,  nám naďalej s úsmevom rozpráva o tom aké dosahuje dobré makroekonomické výsledky
- naučila mladých ľudí hlivieť pri pive a televízoroch a rôznych počítačových hrách a zároveň  neváha zvyšovať dôchodkový vek ľudí , ktorí  sú už za zenitom svojej výkonnosti,
- urobila u nás reformu školstva tak, že máme spústu vysokoškolákov, ale o chvíľu nebude mať kto napiecť chlieb, postaviť domy, opraviť autá, lebo  remeslá vyhynú, sa hrdí tým koľko máme vysokých škôl a aká je konkurencia , nevidiac ich slabú kvalitu a aboslútne zlé zameranie, nekopírujúce trh. atď.  atď.
     A čo teda čakám od budúcnosti? Záujem politikov z čistým štítom a charakterom  o bežných ľudí a ich problémy. Nakladanie so spoločným tak ako dobrý otec nakladá s majetkom svojej rodiny. Rozbitie nadvlády niekoľkých ľudí nad  väčšinou populácie u nás.  
     Karty sú rozdané  a všetky tromfy má v rukách spústa malých hráčov. To, či  vedia hrať uvidíme 10.3.2012, keď ich vyložia na stôl.

       

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Milióny na jeho plat? Výskumy ukázali, že Sagan sa oplatí

Tím Bora-Hansgrohe má za sebou prvú sezónu v najvyššej lige. Očakávali sme viac, ale nebolo to zlé, hovorí šéf tímu Ralph Denk.

KOMENTÁRE

Menej rande, alkoholu aj sexu. Súčasná doba predlžuje dospievanie

Vek 25 rokov je akoby 18 z minulosti.


Už ste čítali?