od novembra 1989 po marec 2012

Autor: Eduard Krištof | 16.12.2011 o 20:12 | (upravené 16.12.2011 o 21:56) Karma článku: 6,33 | Prečítané:  929x

O tom čo som čakal od udalostí v  novembri 1989 a čoho sa pravdepodobne nedočkám ani vo voľbách a ani po voľbách v marci 2012. O snoch a skutočnosti. O demokracii a totalite. O budúcnosti a minulosti.        

     V novembri 1989 som bol mladý človek plný elánu a snov. Mal som zaujímavú a na tú dobu slušne  platenú prácu a bol som hrdým otcom dvoch malých dcér . Keď to prišlo a prišlo to tak nebadane /nie so strieľaním ako v Rumunsku, nie s tankami ako v Poľsku, nie s obrovským vysťahovalectvom ako v NDR/ jednoducho česky povedané "sametová revoluce". Sľubovali sme si lásku, slušnosť, pravdu a vydržať  /ako v pesničke /. Poznám spústu ľudí, ale tých ktorí boli novými pomermi nejako zvlášť nadšení  bolo málo. Každý mal obavu čo z toho bude. /mali sme predsa svoje istoty - zamestnanie, príjem, stavali sa byty, nízke ceny vecí bežnej spotreby a pod. /Potom prišli akože slobodné voľby. Namiesto  5-iatich strán, z ktorých 4 boli menšinové a závislé na  KSČ  sme si vybrali niečo "in" a potom to prišlo.
      Ale ešta trochu nazad. V tých prednovembrových dobách niektorí hovorili o  tom ako by bolo dobré cestovať bez všelijakých povolení na západ.
     O tom ako by bolo dobré v prípade niektorých povolaní podnikať.
     Aké by to bolo fajn keby sa deti dostávali na vysoké školy normálne bez toho aby ich kádrovali  v zmysle, či oni alebo rodičia  chodia do kostola. 
     O tom aké by bolo fajn aby sme mohli vyjadriť slobodne svoje názory v tlači, televízii, rozhlase, alebo len tak na ulici.
     O tom aká je fajn neviditeľná ruka trhu.
     O tom ako by bolo fajn zarábať tak ako je to na západe.
     O tom ako by bolo fajn mať doma auto, audiovizuálnu techniku ako na západe a kopu iných vecí.
No a potom to naozaj prišlo. Slovensko sa vzdalo na základe Havlovej humanity zbrojárskych podnikov /hoci česi zbraňami zásobovali a zásobujú svet stále/ a začali sme cítiť  čo je nezamestnanosť lebo tieto podniky zamestnávali desaťtisícky ľudí. Nikoho nenapadlo začať s výrobou áut ako je tomu teraz a to sme mali všetky predpoklady. Prišla malá privatizácia, kde sa malé prevádzkárne /o ktorých ľudia snívali/ dostali do rúk tých, ktorí v nich dovtedy  pracovali  a začali sme podnikať a dneska sú podnikateľmi aj tí čo nechcú, lebo zamestnávatelia predsa nebudú mať na starosti s papierovačkami na nejakých zamestnancov a tak sú dohodári a živnostníci aj zdravotné sestričky.  V  dosť veľkej miere sa drobné prevádzkárne  dostali v tzv. holandských dražbách aj do rúk rôznych špekulantov a podvodníkov.  /A bolo po láske a slušnosti/.
     Začali sme cestovať na západ ale akosi oficiálne nás tu nikto nechcel zamestnať nešlo to veď si tu bránili svoj pracovný trh a záujmy. Tak sme si to tam aspoň okukli a časom sa situácia začala meniť. To vtedy keď na západe zistili že sme dosť vzdelaní, vieme makať  a že z nás môžu vyžmýkať všetko za oveľa menší peniaz ako z ich domácich.
     Začali sme sa vyjadrovať.
     Nastala všeobecná náboženská sloboda a deti mohli chodiť do škôl podľa toho ako si vybrali a ako urobili skúšky a v niektorých prípadoch ako mali na úplatky /napríklad na právo, lekárske fakulty a pod./ Tie úplatky tu boli aj predtým - pozn. autora.  Dneska sa už ale na vysoké školy dostáva každý kto má len trochu záujem a podľa dnešných správ 60 % populačného ročníka bolo prijatých na vysoké školy. Ukázali sa charaktery aj to, koľko je v skutočnosti veriacich aj tých, čo ľahko prevrátili kabát, hoci čítal som aj článok, že prvým komunistom na svete bol Ježiš Kristus a bol to veľmi zaujímavý článok.
     Prišla veľká privatizácia hoci si myslím že ju nikto nečakal  a nechcel /a privatizuje sa dodnes./ bola tu a zrazu nič nebolo všetkých ale všetko bolo niekoho. Niekoľko stoviek ľudí si privlastnili veľké podniky, výrobné prostriedky, ktoré dovtedy patrili všetkým. /veď teda aj im/. Zo zlého vlastníka štátu odišli hmotné statky na rôzne elity, ktoré ťahali dovtedy nitky v tomto štáte tak aby sa k týmto hmotným statkom dostali.  Ale keďže nevedeli tieto veci riadiť odborne dovtedy /lebo tí privatizujúci boli vždy niekde v zákulisí/ nevedeli to ani potom a podniky padali niekedy úmyslene, niekedy neúmyselne pod tlakom zahraničného kapitálu a konkurencie ako hnilé hrušky. 
Prišiel zahraničný kapitál a všetky výdobytky /autá , videá, CD, DVD, výpočtová technika mobily a množstvo iných vecí o akých sme ani nesnívali./ Zárobky sú síce nominálne vyššie ale ich reálna hodnota je porovnateľná. Začali sme žiť moderne  s dobou /skrátka prispôsobili sme sa tomu čomu sem sa prispôsobiť museli/ , začali sme žiť na dlh /kým dovtedy sme skôr sporili sebe aj svojim deťom/ a niektorí sa začali  správať trhovo /čo vidíš trhni. Za tie roky štát a jeho predstavitelia rozpredali takmer všetky zlaté nosnice /SPP, elektrárne, Slovnaft, Trtanspetrol a pod./ a istoty ktoré mal malý človiečik boli tatam. Z takmer 100 percentenj zamestnanosti sa stala len spomienka. 
     Vzťahy sa zhoršili. Zabudli sme na lásku, pravdu, ideály, naučili sme sa hľadieť len  na seba a pre seba a politici - /tí minulí, čo  nám chystali svetlé zajtrajšky sú už na dôchodkoch/ nám obyčajným ľuďom zo života robia peklo na zemi. Čo bolo už nie je a ani nebude  /nízky dôchodkový vek, pôžičky na bývanie a zariadenie  s nízkym úrokom, isté zamestnanie, úplne bezplatné zdravotníctvo, školstvo/
     Jediné čo je,  je arogancia vládnej mašinérie ktorá aj napriek tomu že 
- nás postupne priviedla do stavu v akom sa nachádzame neváha radiť ako ďalej /hoci to čo radí nikdy neuskutočnila a ani sa o to nepokúsila a bohužiaľ ani to nemala v pláne uskutočniť/,
-  si postupne rozdala všetko čo tento štát mal a na čo mal dosah a   rozdáva aj to čo by mohli mať naše deti a naši vnuci ,  nám naďalej s úsmevom rozpráva o tom aké dosahuje dobré makroekonomické výsledky
- naučila mladých ľudí hlivieť pri pive a televízoroch a rôznych počítačových hrách a zároveň  neváha zvyšovať dôchodkový vek ľudí , ktorí  sú už za zenitom svojej výkonnosti,
- urobila u nás reformu školstva tak, že máme spústu vysokoškolákov, ale o chvíľu nebude mať kto napiecť chlieb, postaviť domy, opraviť autá, lebo  remeslá vyhynú, sa hrdí tým koľko máme vysokých škôl a aká je konkurencia , nevidiac ich slabú kvalitu a aboslútne zlé zameranie, nekopírujúce trh. atď.  atď.
     A čo teda čakám od budúcnosti? Záujem politikov z čistým štítom a charakterom  o bežných ľudí a ich problémy. Nakladanie so spoločným tak ako dobrý otec nakladá s majetkom svojej rodiny. Rozbitie nadvlády niekoľkých ľudí nad  väčšinou populácie u nás.  
     Karty sú rozdané  a všetky tromfy má v rukách spústa malých hráčov. To, či  vedia hrať uvidíme 10.3.2012, keď ich vyložia na stôl.

       

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?